Martinov blog

Práve bolo 8,30h… To sa dá ešte ako tak nazvať, že sa dá… Ale pre koho? No pre mňa určite nie! Pes sa tlačil ku mne do postele a ja som mal pocit, že to je dačo iné len nie pes. V kuchyni nahlas hrali jubilantom, kde som sa dozvedel, koľko rokov spolu žijú manželia XY a že sa k blahoželaniu pripájajú aj Milka s rodinou a do toho všetkého búchala pravdepodobne „vedúca“ tĺčikom na nedeľné mäso. Asi rezne. Prebral som sa, no ale nevstal.

Sestra ešte spala v posteli, mama sa preberala vo forme prehltnutia celovečernej tekutiny v ústach a pes na mňa hádzal pohľad, ktorý hovoril za všetko: „Vstávaj lebo dnes budeš mať tú potrebu v posteli!“ Ani neviem ako som sa obliekol, ale zrazu som mal na sebe veci ktoré som potreboval na to, aby som vyšiel na ulicu. Pes mi asistoval poskakovaním pri obliekaní mikiny lonsdale a z reči jej tela som prečítal, že mi naznačuje ako jej je to jedno čo si oblečiem, ale teraz ide o ňu. Áno. Mám fenu, čo naznačuje, že asi tak dvakrát do roka má tie svoje sviatky. Tie dni keď ma TO, behá po celom byte v úžasných nohaviciach. Na chrbte to ma pripnuté gumičkou na vlasy a ten copík vysiela ako keby signál do spoločnosti NASA. Možno raz tam chytí aj niečo lepšie… Napríklad FUN rádio.

Vonku som stretol psičkárov. Boli tak od veku seniorov a malých deciek, ktoré si želali psa, ale prvú identitu starostlivosti zistili asi až po mesiaci a tak teraz sa zabávam na tom, ako viac trpí majiteľ, ako pes. Počasie sa konečne rysovalo na pekné a tak sa mi konečne nabudila lepšia nálada. Zabudol som na ranný pocit toho, že miesto toho mäsa vedúca tlčie mňa a na to, že zajtra ráno opäť stávam.

– Beny!!! Beny!!! – niekto kričal. Zrejme na psa. Aj keď si mačku predstaviť s týmto menom neviem.

– Dobré ráno. – odzdravila ma mladá pani ,šiltovka a v cela teplakova suprava od Adidas, ktorá sa asi teraz nasťahovala. Inak by som o nej vedel.

Pribehol ku mne asi metrový pes. Mal hnedú srsť a značne chcel zistiť pohlavie môjho psa. Konečne si všimol aj mňa. Pričuchol mi k ľavej ruke, sadol si a čakal na svoju pani. Bolo vidno, že Beny je po poriadnom krotení a v duchu som si pomyslel, že keby som ja mal takú pani, mohla by ma krotiť aj bičom. Konečne som sa skompletizoval a odzdravil som aj ja:

– Dobre ráno. – a trápna pauza. – Máte pekného psa. – povedal som

– Ďakujem! Vy tu bývate?

– Hej, hej… Práve tu… – machersky som ukázal na panelák za mnou, aby mi tipovala aspoň na 19 rokov.

– Tak to sme potom susedia. – usmiala sa a priviazala si psa. – Ja som Lucia. Môžeš mi kľudne tikať. – podala mi ruku. Aj tam mala potítko od Adidas.

Podal som jej ruku a s mojimi malými očami som jej povedal svoje meno:

– Ja som Tomáš a môžeš kľudne kričať moje meno ako toho Vášho, teda tvojho psa.

Zasmiala sa.

– Hm, asi bola prehýrená noc čo? – spýtala sa

– No ani nie. Ak je pre teba polnoc hodina kedy sa končí hýrnosť.

– Aha. Tak potom zlé stávanie?

– Tak by som to špecifikoval. Predstav si, že ťa ráno prebudí tĺčik na mäso a máš pocit, že to mäso si ty. – odpovedal som ešte s nevyliahnutou tvárou.

– Aha. – zasmiala sa ešte výraznejšie ako predtým. – Tak to potom musí byť pani kuchárka.

– Skôr pekárka nie? Tie predsa stávajú skoro ráno, aby bolo čerstvé pečivo…

– To máš pravdu… – potvrdila.

Prešli sme celý areál okolo novostavby vedľa nás a prekecali sme každý krok. Psi sa konečne spoznali, Beny zistil, že môj pes je fena jak vyšitá a že mu nedá aj keby bol posledný pes na svete! Prišli sme ku v chodom, popriali si pekný zbytok dňa a ja som bol zas v mojom rodinnom kolotoči.

Psa ako vždy som utrel do rohožky aby to mal teda mala rýchlejšie za sebou a vošiel som do kúpeľne cez pani vedúcu kuchárku. Ani som nestihol rýchlo prejsť okolo mňa a:

– V chladničke som spravila nátierku, sú tam aj nakrájane kolečka salámy a na obed budú REZNE! – všetko dôkladne naučené a povedané na jeden nádych.
– Dobre ránko baby… – pozdravil som malátne s iróniou a čakal som na niečo čo ja už volám spása.