Martinov blog

Dnes by to bol býval perfektný deň. Lenže perfektný deň dokážu niekomu ako som ja skaziť perfektne načasované maličkosti, nad ktorými by iní mávli rukou a išli ďalej.

I bolo – nebolo (dobre veru nebolo), vybral som sa po skvelom dni v práci, keď sme zasa toho veľa nespravili, samozrejme, domov. Vychytal som celkom dobrý autobus – chodil, nehučal a brzdil. Ideálne. Dokonca sa so mnou kolegyňa samaritánsky rozdelila o narodeninovú čokoládu. Všetko sa zdalo byť ideálne.

To by však nesmel o chvíľu pristúpiť jeden postarší pán (áno, nazvime ho človekom), ktorý si pochopiteľne prisadol vedľa mňa. Nad jeho vzhľadom by som ešte privrel oči. Žiletku nevidel už pár týždňov, to je fakt. Tá špinavá bunda, ktorá sa zrejme pred chvíľou váľala v blate, to by som tiež prežil, doma vykefujem…. Ale ten zápach! Ľudia, keď postavíte vedľa seba divú sviňu a tchoriu rodinku, garantujem vám, že súčet smradov tejto zvláštnej svorky sa dotyčnej osobe stále nevyrovná. Spolužiačka odvrátila hlavu a ostal som v tom sám. Ja som nemohol, bolo by to blbé robiť sa, že stále pozerám niekam von cez jej rameno. Ujec nelenil a začal nadväzovať priateľské vzťahy. Pochopiteľne, že so mnou. Iniciatívu mal síce v rukách on, no nemohol som sa zbaviť pocitu, že naša jednostranne zameraná konverzácia (on ku mne) čochvíľa prerastie v obojstrannú pri otázkach typu „koľko je hodín, chlapče“. Našťastie sa tak nestalo, no ako zážitok bohato stačil ten neuveriteľný zápach. Ešte sa stihol posťažovať, že Rusi kedysi vraveli „so ZSSR na večné časy a nikdy inak“ a vraj kde sú teraz.

Potom sa už začal môj existenčný zápas o každý relatívne normálny nádych, pretože čím viac sme sa približovali k vytúženému cieľu cesty, tým to bolo neznesiteľnejšie. Z ujka celý čas statočne razilo ako keď vybuchnú mestské záchody a nedokázal som potláčať vlny smradu bez toho, aby som neozelenel. Nebudem to naťahovať, keď som vystúpil, cítil som, že takto nejako sa človek cíti v nebi. Myslím, že na dnešnú cestu domov nezabudnem za tri dni.